reklama

Zvláštne iná...

Tento text je venovaný jednej neskutočne "inej" osobe.Je poznatkom a ukážkou toho, ako je možné vnímať niekoho aj inak ako očami a bežnými zmyslami. Berte to prosím ako úvod do schopnosti počúvať vnútorným uchom, počúvať vlastnou, životom ťažko skúšanou dušou. Je to však len začiatok, možno úvod.... ťažko popísať....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Si aká si.
Možno plachá.
Trochu skromná

Namietnuť možno, právd vo svete kopec.
Je však pravda skutočná?
Nie je krehká ako krídla motýlie?
Možno niekedy nám cez presty uniká.
Ako vietor.
Ako šum lístia v lese.
Medzi toľkými stromami.
Stojíš tam.
Vo svete čistej mysle.
V tom vánku, čo s vlasmi sa ti nežne hrá.
Sleduješ tú hru farebnú.

Možno povieš si, že slnko čoskoro zapadne.
Bojíš sa, že tá krása sa opäť raz pominie.
Chytáš ju opatrne do dlaní.
Chceš ju pohladiť, no mizne ako vločka, čo v zime pristane ti na tvári.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Slza sa kotúľa, a za ňou sa ďaľšie valia.
Premýšľaš,či to niekedy bude lepšie.
Jemné prsty plameňmi zničené.
Plameňmi, čo vatra omylov zanechala.
Vatra, ktorú sklamania rozdúchali.
Bojíš sa sama.
Máš strach s niekým.
Pri myšlienkach cítiš tú spaľujúcu bolesť.
Kričíš do tmy, no vietor berie ti dych.

Bojuješ.
Ale s čím?
S vetrom?
S lístím?
Alebo iba s vlastným strachom?
Desíš sa vlastných spomienok.
Pri tom všetko však máš pocit,
že predsa len tam niekde za stromom niekto je,
niekto, kto ťa pohladí, utrie slzy zo zronenej tváre.

Ticho padá na pochmúrnu krajinu...

Stojíš tam celkom sama,
k hrudi tisneš srdce ušliapané.
Premýšľaš, či krok vpred spraviť.
Z údolia smútku, hlasy sa rynú.
Vieš, že nemôžeš už ďalej ísť.
Snáď slnko už nikdy nevyjde?
Nepohladí tvoje líčka?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toľko toho v pamäti máš.
Strach i radosť jedno sú.
Bolesť i láska spolu sa snúbia.
Vybrať si musíš.
No nevieš čo chceš.
Smútku sa bojíš.
Šťastiu sa brániš.
V hlbokom sne po dychu lapáš.

Kroky však čuť.
Snom, či skutočnými však nazývať ich?
Utiecť, či na mieste zostať?
Nohy už pobrať by sa chceli.
Však rozum ti šepká...
Nechoď...
Neutekaj...
Nebolo dosť už plachých útekov?
Predsa chvíľku aspoň zostať skús.
Možno už skončila sa smútku púť.
Či vari navždy v úteku chceš žiť?
Utečencom z vlastnej mysle zostať?

Veriť však rozumu?
Či srdce nechať ešte viac hnevom rozorvať?
Nádeje vkladať do bezduchých slov?
Hlas tichý odniekiaľ sa vynára.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opäť ten pocit máš späť...

Snáď vŕbou bútľavou znova mám sa stať?
Spytuješ svedomie, šťastia a pochopenia zrazu sa ti žiada.
Nepredčí ťa však vlastný hnev opäť?

Ticho doľahlo na les...
V prítmí už tiene splynuli...
Sojíš tam a bezcieľne hľadáš to svetielko nádeje.
Pátraš po ňom, sťa by posledným tvojim nádychom byť malo...

Richard Tóth

Richard Tóth

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som kto som, možno príliš nevýrazný, obyčajný, možno šedá myška v rohu. Možno však iba tichá voda brehy myje... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu