Sedím, a premýšľam.
V hĺbke duše svojej pátram po odpovediach...
Čas však plynie neúprosne ďalej, nedá mi ani chvíľku nazvyš.
No už pre mňa zdá sa, nozostala na svete žiadna krása, žiadne šťastie, žiaden zmysel.
Trpel som, celý svoj život v bolesti a smútku držím.
Snáď sklamaný z neúspechu som??
Nie!
Lež veľká bolesť hruď moju stíska.
Každou minútou, akoby niekto pomyselný pás sťahoval.
Stále silnejšie a silnejšie...
Už vzduch mojimi pľúcami prestáva prúdiť.
Srdce moje vie len jedno, že doteraz bilo pre všetkých, na ktorých mi záležalo..
Ale má to zmysel? Trápiť sa, a zo dňa na deň prežívať?
Sedím, premýšľam, ďalej už nevládzem.
Snáď niekto ešte moje posledné zúfalé výkriky do tmy začul...
No neskoro...
Samota? Strach? Bolesť?
Nie, je to túžba...
Túžba silnejšia ako tisíce kvapiek vody v mori.
Túžba silnejšia ako nádej.
Túžba silnejšia ako život ktoý som žil...
Je to túžba zomrieť.
Túžba zvoliť si vlastnú cestu vyslobodenia chorej, utrápenej duše...
Áno, viem, ale nevladzem ďalej.
Nevládzem už počúvať slová tých, ktorí nevedia čo je to bolesť.
Nevládzem už počúvať rady iných,ktorí vravia:,,Nerob to, je to prejav slabosti...".
Nie je to tak...
Sedím a píšem tento list...
Viem, že zanechá prazdnotu v srdciach niektorých.
Viem, ale píšem ďalej.
Slzy pomaly po tvári mi stekajú.
Atrament na papieri sa pod každým ich dopadom rozteká.
No ja píšem ďalej, hnaný túžbou, hnaný strachom, hnaný samotou.
Píšem ďalej, posledné slová...
Slová plné smútku a bolesti...
Posledné slová utrápeného človeka...
Nie, už nechcem zažiť žiadnu smrť - to sú slová, ktoré hlavou mi prelietavajú.
Viem,že je blízko.
Čaká na mňa, teší sa na mňa...
Nech teda príde si po mňa...
Čakám na ňu, náruč otvorená pre ňu je...
Ona jediná mi povie odpoveď.
Odpoveď na otázku, ktorú deň čo deň sám seba sa pýtam:,,Prečo ja?"
Ticho vôkol mňa sa rozlieha...
Tak neskutočne krásne, nežné, bezbolestné...
Akoby tušilo, čo sa dej...
Ticho nevinnosti.
Snáď teda trápenie moje sa rýchlo skončí...
Pridávam tabletky, isto oni sú to, čo môj život dokončí...
Prepáčte preto, že vo vašich životoch ukázať som musel...
Prepáčte mi za to, že som tu s vami žil...
Už teraz viem, že to bol iba omyl.
Všetka bolesť, ktorú som spôsobil, preto pomaly končí...
Končí pomaly so mnou...
Zbohom.
